ZAŽIL SOM PEKLO

            Ľudia si myslia, že keď si začnú nejaký románik cez internet, nehrozí im nijaké alebo iba malé riziko. V skutočnosti online flirtovanie môže spôsobiť vážne ujmy vo vzťahu a spôsobiť celoživotné utrpenie.

            Po tom, ako sme sa s manželkou vzali, sa nám postupne narodili štyri deti. Chcel som jej s nimi pomôcť, ale boli viac zvyknuté na ňu ako na mňa. Keď som napríklad naše dvojičky začal večer uspávať, vzal som ich do náručia, ale po minúte začali plakať. Ja, veľký chlap, som bol z toho frustrovaný, že sa neviem postarať o vlastné deti. A tak som nakoniec vyriekol, že hrnce a uspávanie sú vecou žien.
            Večere som začal tráviť viac pri televízore alebo surfovaním po internete. Len tak, zo žartu, som si urobil niekoľko profilov na „zoznamkách“ a naťahoval som mladé dievčatá. Ani som nepomyslel, že nášmu vzťahu s manželkou by to mohlo uškodiť – predsavzal som si predsa, že napriek internetovým vzťahom jej ostanem verný.
            Trvalo to roky. Od virtuálnych známostí som sa stal závislým. Doslova som čakal, kedy ostanem sám a budem môcť četovať. Aby sa o tom nikto nedozvedel, menil som si každé dva dni heslá na mobile a na notebooku.
            Odhalil ma môj najstarší syn. Niekoľko ráz vošiel do izby, keď som „akože“ pracoval a ja som zakaždým rýchlo zatvoril program v PC. Istotne mu to bolo podozrivé, a tak ma „hackol“. Vytlačil všetky moje konverzácie, ktoré tam našiel. Keď som prišiel domov, povedal, že má problém a že sa potrebuje so mnou pozhovárať.
            Ukázal mi dôkazový materiál. Zmlátil som ho. Neovládol som sa. Videl som v ňom len „spratka“, ktorý sa mi mieša do osobných vecí. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som pochopil, že to urobil preto, lebo ma má rád.
            Odišiel som do krčmy. Syna som nechal plakať v izbe.
            Na druhý deň, keď chalani odišli do školy, predložila manželka predo mňa vytlačené papiere a opýtala sa ma, čo to znamená. Vysmial som sa jej. Povedal som, že mám právo na vlastný život. Nespoznával som sám seba. Jej smútok a plač sa ma vôbec nedotýkali. Do práce som odišiel kričiac, že hlavou rodiny som ja a všetci ma budú rešpektovať.
            Stále viac času som trávieval v krčme. Tam chodil aj môj otec. Pred všetkými ma vysmial, že si doma neviem dať rady s vlastnou ženou, že žijem pod papučou. A že vždy vedel, že som babrák a nikdy nič v živote nedokážem. (v detstve nás s bratom otec často bíjaval a ponižoval.)
            Uvedomil som si, ako za to všetko otca nenávidím. Pobil som sa tam s ním. Policajti ma vzali a dali do cely predbežného zadržania.
            Po čase ma prepustili z práce. Na vine bol alkohol. Obviňoval som z toho svoju manželku, ktorá sa poznala s mojím šéfom, že to ona sa s ním proti mne spikla. V ten večer som sa strašne opil a urobil som doma taký bengál, že susedia zavolali políciu. Opäť som skončil na polícii – tento raz so zákazom priblížiť sa k deťom a k manželke. V sprievode policajtov som si bol z bytu vziať osobné veci.
            Stal sa zo mňa bezdomovec. Bol som závislý od alkoholu, žobral som a prespával som na lavičkách. Žena s deťmi sa presťahovali na dedinu a náš byt predali, aby vyplatili hypotéku. Chcel som sa aj zmeniť, vrátiť, ale nemal som silu.
            U nás v meste je taká komunita ľudí, ktorá sa venuje sociálne slabším. Prišli aj ku mne. Ujal sa ma jeden mladý chalan. Mal toľko rokov ako môj syn a ešte aj meno mal s ním rovnaké. Keď spoznal moju minulosť, pozval ma, aby som jednej rodine pomohol pri stavbe domu. Prijal som to, ale aj tak - to, čo som zarobil, som ešte v ten deň minul na alkohol.
            A ešte niečo veľmi zvláštne urobil ten mladý muž. Vyhľadal mojich synov a povedal im, ako je to so mnou. Chcel, aby sa so mnou stretli. Pre mňa to malo byť prekvapenie.
            Keď som ich zbadal, chcel som ujsť. Strašne som sa hanbil. Ale nevládal som sa pohnúť. Vtedy najstarší syn povedal: „Každý deň sa za teba modlíme, otec, a myslíme na teba!“ (manželka deti viedla k viere)
            Dostalo ma to. Vtedy som plakal ako mladý chalan na pleciach svojich detí. Prosil som ich, aby mi odpustili. Oni chceli, aby som sa vrátil domov, ale ja som nemal na to odvahu a nechcel som ich sklamať. Najstarší syn vravel, že ma potrebujú, lebo im chýba „dedo“ – mal už totiž svoju rodinku a ja som teda mal prvé vnúčatko.
            Dohodli sme sa, že to spolu skúsime, ale až keď sa dám dokopy. Nastúpil som na protialkoholické liečenie. Bolo to tam tvrdé.
            Ale chodil tam jeden kňaz, ktorý pre nás, „skrachovancov“, slúžil omše. Často v kázňach spomínal, že Boh prichádza k nám, aby nám odpustil a že potom si aj my dokážeme odpustiť svoje činy z minulosti. Nerozumel som tomu a chcel som sa ho na to opýtať. Nakoniec z toho bola spoveď. A čo viac k tomu poviem – cítil som sa po nej čistý a slobodný. Po prvý raz v živote. Vedel som, že dostávam druhú šancu na život.
            Malo nasledovať moje stretnutie s manželkou. Nevedel som si predstaviť, aké to bude, keď ju po toľkých rokoch uvidím. Vždy, keď som si spomenul, ako som sa k nej správal, tlačili sa mi slzy do očí. Mala právo ma vyhodiť a nerozprávať sa so mnou.
            Nadišiel deň D. V obchode som jej kúpil voňavku, o ktorej som vedel, že ju používala. A keď sme sa stretli... pozrel som sa jej do očí... a rozplakal som sa. A ona tiež. Niečo v nás sa roztápalo a uzdravovalo. Aj teraz, s odstupom času, sa mi o tom ťažko hovorí. Vždy mám slzy v očiach, keď si na to spomeniem.
            Už rok žijem so svojou manželkou a dvoma dcérami. Som abstinujúci alkoholik. Mám prácu a snažím sa byť dobrým manželom i otcom. Môj otec je ťažko chorý a tak chodievam za ním každý deň, aby som mu pomohol. Chcem, aby aj on zažil ten moment odpustenia, keď bude opúšťať tento svet.
            Ľudí prosím o modlitbu, aby som vo svojom úsilí žiť svoj život dobre a zodpovedne vytrval.

(príbeh prevzatý z časopisu Slovo plus, 10.11 2017, upravené)